Autor je filozof
Agresívny útok Ruska na Ukrajinu, bezbrehé, bezohľadné zabíjanie tisícky civilistov najskôr na izraelskom území a neskôr v pásme Gazy a Libanonu a najnovšie silácke reči a vyhrážky Donalda Trumpa na adresu Panamy, Grónska a Kanady potvrdzujú, že do medzinárodných vzťahov sa čoraz očividnejšie a častejšie vkráda fenomén, ktorý ešte Aristoteles a po ňom osvietenský filozof J. J. Rousseau nazvali právom silnejšieho.
Posledne menovaný ho však podrobil ostrej kritike, a preto hovoril len o takzvanom práve silnejšieho.
Čo teda je? A aké boli a dodnes zostávajú argumenty proti takto uplatňovanému právu?
Legálne ešte nemusí znamenať legitímne
Ako na úvod Rousseau poznamenáva, toto „právo“ by bolo možné myslieť ironicky a mohlo by zostať v úvodzovkách, keby zároveň nevyjadrovalo reálny stav, teda snahu každej moci legitimizovať svoju moc. A preto ako základný problém kladie otázku, čo rozumieť pod legitimitou moci.
Odpoveď na ňu má dva aspekty (a na to sa dodnes často hlavne u politikov zabúda): právny, ale aj etický, morálny rozmer. Niečo legalizovať doslova znamená uzákoniť.
Niečo legitimizovať však znamená viac, oveľa viac. Niečo musí byť nielen zákonom ustanovené, ale právne, politicky, morálne atď. zdôvodniteľné, ospravedlniteľné, skrátka všestranne uznané za právoplatné.
Nejaké ustanovenie môže byť potom legálne (byť v súlade s ústavou krajiny a jej zákonmi – napríklad nacistickým Ríšskym snemom schválené norimberské protižidovské zákony v roku 1935), a predsa nemusí byť legitímne (t. j. v súlade s vôľou občanov alebo so všeobecne uznávanými ľudskými právami, s morálkou a pod.). Nestačí preto tvrdiť, že som konal v súlade so zákonom, respektíve sa obhajovať tým, že som nevykonal nič protizákonné.
